27. 2. 2017

Čiernobiela krajina

Posledné dni vyzerala krajina okolo cesty aj spoza okna domu čiernobielo. Čierne stromy, biely sneh, šedá obloha. Potom šedá hmla, šedá cesta, hnedo-šedá zem. Po čase to bolo celkom únavné a mala som pocit, že to počasie už nikdy neskončí. Ale muselo byť obdobie, keď som sa aj z hmly a sychravého počasia radovala, inak by nevznikli tieto fotky. Teraz, keď pomaly začína tráva naberať svoju zelenú farbu a obloha je modrá, už to ani nie je pravda. Neviem sa dočkať jari, no musím sa so zimou ešte poriadne rozlúčiť pri spomínaní na fotky, ktoré sa tu mali objaviť dávno. :D Takže ak máte už zimy pokrk, snáď mi to odpustíte, no to by som nebola ja, keby som prispievala aktuálne.

14. 1. 2017

Silvestrovský výstup na hrad

Je neskoro pripomenúť si Silvester v polovici januára? :D Snáď nie, lebo o tieto fotky sa určite chcem podeliť. Sú z tradičného silvestrovského výstupu na Šarišský hrad a ak by bol Silvester len takýto, úplne by mi to stačilo. Príroda, dobrá nálada, trochu pohybu, trochu alkoholu... :D Čím ďalej, tým menej ma bavia megalomanské oslavy, veľké davy ľudí a povinnosť vo veľkom oslavovať len preto, lebo sa to tak robí. Silvester bol aj tak super, Nový rok až tak nie. Ale ja nie som poverčivá a rok 2017 bude taký, aký si ho každý urobí, takže je to v pohode. Snáď sa vám fotky budú páčiť a ak by vás zaujímalo niečo viac o výstupe na hrad, dočítate sa to tuto. :)

26. 12. 2016

Keď nasneží

Ráno som sa zobudila do zasneženého dňa. Sneh bol úplne všade a naozaj sa nedal ignorovať. A ja si vravím, musím ísť von. Nechce sa mi, ale musím ísť fotiť, musím zachytiť tú nádheru, už len kvôli sebe. Ktovie, dokedy ten sneh vydrží, veď už teraz mám pocit, že je to skôr výnimočnosť než bežná súčasť zimy. Pôjdem len neďaleko, za dom. Idem, sneh mi praská pod nohami. Je zľadovatelý zvonku a mäkký zvnútra. Ako pampúšik. A ja idem, idem ďalej, až si poviem, že musím ísť na tie kopce predo mnou. Tak idem. Áut na ceste je málo, vidno, že sú sviatky. Zasnežená cestička je plná drobných stôp, laicky dedukujem, že zajačích a líščích. Všade ticho, len moje šušťanie vetrovky a vŕzganie tašky od zrkadlovky, ktoré mi dodáva paranoidný pocit, že nie som sama, no pritom mám celú tú prírodu pre seba. Na chvíľu, kým nevyjdem zadychčaná hore a nezistím, že mrholí, a tak musím spraviť tých pár záberov, nabrať dych, chvíľu len tak postáť a dívať sa okolo seba, a potom sa vybrať domov. Cez cestu, kde vzduch nie je taký čistý ako hore a cez chodník, kde sú len moje stopy. Minimálne dnes som tam bola prvá.